štvrtok 24. decembra 2009

Veselé Vianoce 2009

Všetkým vám mojim priateľom prajem tie najhoršie a NAJneŠŤASTNEJŠie VIANOCE, KOPEC nepotrebných DARČEKOV, nepodarenej kapustnice, pokazeného šalátu, kostí z kapra a kilokalórii z koláčov! Nech horiaci stromček zahreje všetky srdcia aj v susednom dome, nielen v tom vašom ♥ ! :)))))))))))))))))))))))))))

streda 18. novembra 2009

Dead by Sunrise - recenzia

Pred pár týždňami sme sa konečne všetci fanúšikovia LP dočkali. Popri dlhom čakaní na nový album LP prišiel na svet Chesterov(ďalej len CH) projekt Dead by Sunrise, ktorý debutoval albumom Out of Ashes. Kto čakal napodobneninu LP bol na omyle, podobnosť začína aj končí pri Chesterovom speve. Celý album má oveľa rockovejší nádych a nenájdete tam žiadne prvky hip hopu. Do popredia sa dostáva hlavne skvelý Chesterov spev, naplno využíva všetok priestor, počuteľne si to vychutnáva a prekračuje všetky hranice, ktoré má v LP. Texty skladieb sú plné emócií, čo sa naplno odráža v melódii, tempe a tvrdosti. Je to Chesterov vedľajší projekt, rovnako ako aj pre zvyšných členov Ryan Shuck, Amir Derackh, Brandon Belsky, Elias Andry a Fu Valci, všetci z kapely Julien-K. O pár riadkov nižšie máte možnosť prečítať si niečo o skladbách Crawl back in, Let down, Fire, My suffering, ktoré si môžete vypočuť na http://www.myspace.com/deadbysunrise.

Crawl back in
- zo samotného textu je jasné, že celá skladba ide úplne z vnútra všetkých pocitov, snaha o opätovné postavenie sa na nohy s prvkami rebelstva. Je známe že pred projektom CH prešiel krízou a bol na liečeniach, takže táto pesnička je každopádne o vstaní medzi "živých". Pomalý gitarový rozbeh na začiatku skladby, pridaním bassy a bubnov sa pomaly stupňuje. Pri refréne to prechádza do typického chesterovského spevu, kde si môže každý vychutnať jeho čistý hlas.

Let down
- každopádne jeden z najpodarenejších songov tohto albumu, ak nie najlepší. Samotný CH má problémy spievať túto pesničku, ktorú napísal po všetkých útrapách a hlavne po rozchode so svojou manželkou potom, čo bol psychicky na dne. Celá pesnička ide opatrným tempom, akurát pri refréne sa trocha pritvrdí. Hneď po prvom refréne nasledujú na chvíľu krásne vokály. Jediná škoda je tá, že sa neopakujú aj neskôr, určite by sa tým nič nepokazilo.



Fire
- oslavná balada plná optimizmu a nádeje do budúcnosti. Bohužiaľ, hudba tu až taká skvelá nie je. Odohraná v monotónych tónoch so zvláštnymi zvukmi kláves, ktoré nedokážem opísať. Ani Chesterove umenie nedokáže toho z tejto pesničky veľa dostať. Mne osobne sa vôbec nepáči, pripáda mi, akoby ju zbúchali za pár minút a odohrali úplne nasilu. V priebehu 230 sekúnd tam nájdete sotva jeden zaujímavý a pekný moment.

My suffering
- určite najrockovejšia pesnička albumu ťahajúca sa do heavy metalu. Bubeník Elias Andra odviedol skvelú prácu, pretože táto skladba je veľmi dynamická, rýchla a miestami sa zdá, ako keby to bol Elias kto udáva tempo. S CH sa úžasne dopĺňaju, svoje tu naplno odohrajú taktiež ostatní členovia kapely. Benningtonov rev tam má tiež právom svoje miesto (normálne som mal zimomriavky:)), je skvelé aký výkon dokáže tento chlapík podať. Tejto pesničke určite patrí 5 z 5.

pondelok 19. októbra 2009

Moje výpisky II.: Josep Heller - Hlava XXII

     Tak teda prichádzam s ďalšími výpiskami, tento krát z knihy Hlava XXII. Moja profesorka slovenčiny už spomínaná pani F. mala túto knihu medzi svojimi obľúbenými, takže som bol na to dosť zvedavý na ten dej. Teraz môžem potvrdiť, že rozsekanosť príbehu a úplne nezmyselné, hlúpe a pridlhé dialógy a vnútorné monológy sa s jej osobou iba stotožňujú. Ako som sa trápil pri nej dlhých päť rokov tak som sa trápil aj pri čítaní knihy takmer päť mesiacov. Ale aby som iba nekritizoval, tak musím podotknúť aj svetlé stránky tohto diela, ako je úplne krásne vystihnutá nezmyselnosť vojny a dosť vystihnutý aj moderný život, kde pešiaci každodenne bojujú o svoj život kvôli ničomu, zatiaľ čo najväčším problémom vysokopostavených pánov vojako je to, ako mať vyššiu hodnosť, dostať zásluhy za nič, alebo sa čo najskôr dostať do novín, a pod. Aj tých pekných myšlienok bolo pomenej, ale zopár sa predsa len našlo, takže nech sa páči:


* Hlave XXII  neprešiel nikto cez rozum. Hlava XXII stanovovala, že starosť o vlastnú bezpečnosť tvárou v tvár bezprostrednému a ozajstnému nebezpečenstvu je prejavom zdravého rozumu. Orr bol blázon a mohli ho preradiť. Stačilo iba požiadať o to; ale len čo by to urobil, nebol by viac bláznom a musel by si odkrútiť ďalšie nálety. Orr by bol blázon, keby šiel na ďalšie nálety, a bol by normálny, keby tak neurobil; ale ako normálny by si ich musel odlietať. Ak by lietal ďalej, bol by blázon a potom by už nemusel lietať. Ibaže ak by to nechcel robiť, bol by normálny, a teda by musel lietať ďalej. Geniálna jednoduchosť hlavy XXII na Yossariana hlboko zapôsobila. Uznanlivo zahvízdal.
 * Začal by tým, že by vykričal svoj strach pred chirurgickým nožom, ktorý ho celkom iste neminie a neminie nikoho, kto sa dožije toho, že umrie. Často rozmýšľal, či si vôbec uvedomí prvé zmrazenie, nával krvi, bodnutie bolesti, odgrgnutie, kýchnutie, zahmlenie pred očami, apatiu, zajakávanie, stratu rovnováhy či vynechanie pamäti signalizujúce neodvratný začiatok neodvratného konca.
*  On totiž nerobí vôbec nič. Len sa tak tvári. Alebo na nás už dávno zabudol. Taký je v skutočnosti ten váš Boh, čo o ňom jednostaj meliete - dedinský ťuťmák, nešikovný babrák, tupý nafúkanec, neokrôchany chruňo. Ako si môžeš ctiť Najvyššieho Tvorcu, ktorý pokladá za nevyhnutné zaradiť do svojho božského systému aj také čosi, ako je hlien a zubné kazy? Čo sa to, prepánajána, dialo v tom jeho zvrátenom, zlom, sklerotickom mozgu, keď zbavil starých ľudí schopnosti zadržať stolicu? Prečo vôbec stvoril bolesť?
* Ale Boh, v ktorého neverím, je dobrý Boh, spravodlivý Boh, milosrdný Boh. Nie je to zlý a hlúpy Boh, akého z neho robíš ty.
* Na svete je až priveľa nešťastia, uvažoval s hlavou sklonenou pod ťarchou neradostných myšlienok, a človek ani nemôže nikomu pomôcť, tobôž nie sebe.
* Dokonca bolo možné, že sa NIKDY nestalo to, o čom si myslel, že sa stalo, že ide skôr o zlyhanie pamäti než o vnímanie, že si vlastne nikdy naozaj nemyslel, že videl to, o čom si teraz myslí, že to videl, že jeho terajší pocit, že si to kedysi myslel, je iba ilúziou ilúzie a že teraz sa mu iba zdá, že sa mu raz zdalo.
* Mal síce bibliu, ale biblia je len kniha, a kniha je aj Pustý dom, Ostrov pokladov, Traja mušketieri a Posledný Mohykán. Vari je naozaj možné, ako sa raz pýtal Dunbar, aby ľudia, ktorí sú takí tupí, že nevedia pochopiť ani kolobeh dažďa, rozlúštili záhadu stvorenia? Naozaj sa všemohúci Boh s celou svojou nekonečnou múdrosťou bál, že by sa ľuďom pred šesťtisíc rokmi podarilo vystavať vežu až do neba? Kde v čertoch je vlastne nebo? Je hore? Či dolu? Pojmy hore či dolu predsa neexistujú v tomto ohraničenom, ale ustavične sa zväčšujúcom vesmíre, v ktorom je dokonca aj to obrovské planúce, žiarivé a majestátne slnko odsúdené na postupný zánik, ktorý vo svojom dôsledku nakoniec zničí aj Zem. Zázraky sa už nestávajú, modlitby zostávajú nevyslyšané a nešťastie postihuje rovnako neľútostne spravodlivých i hriešnikov.
* A nesmiete dopustiť, aby vás donútili zmeniť si poradie hodnôt. Ideály sú pekné, len ľudia nie sú vždy tí najlepší. Musíte veci posudzovať z globálneho hľadiska. 
 

štvrtok 8. októbra 2009

Moje výpisky I.: Paulo Coelho - Jedenásť minút

     Výpisky, vždy keď moja slovenčinárka na strednej škole povedala toto slovo, takmer každému z nás z 35 študentov zamrzol úsmev na tvári. Po prvé, zase robota navyše, zohnať knihu, papier, vystrihnúť do potrebných rozmerov. Po druhé, nájsť tie správne myšlienky. Nebol by to taký veľký problém, keby si človek tú knihu aspoň prečítal, ale ako inde na školách ani u nás to nebolo takým silným zvykom prečítať knihu, a ešte aj dokonca po poslednú stranu. Takže šup na net naklikať referaty.sk a niečo nájsť, čo nie vždy vyšlo. Ďalšou možnosťou bolo požičať si už hotové výpisky od tých "múdrejších" bifľošov z triedy, ktorý si tak veľmi nepotrpeli na autorské práva svojich výpiskov a umožnili nám prepísať si ich. Po tejto úspešnej domácej úlohe nám na hodinách aj tak ostávalo sa len modliť, nech nás naša "milovaná" pani profesorka F. nevyvolá obhájiť svoje výpisky pred tabuľou, čo sa neviem pri ako všetkom možnom snažení vždy skončilo plným bodovým ohodnotením, čiže za 5.
  
      Touto mojou skúsenosťou som len chcel naznačiť, že tie slávne výpisky som fakt úplne neznášal, ale po skončení strednej školy som si k nim predsa len našiel cestu, a vždy počas toho, keď čítam knihu, si veľmi rád zapisujem myšlienky či názory, s ktorými sa stotožňujem, ale len sotva by som to dokázal tak krásne vyjadriť. Takže tu sú moje prvé, z knihy Jedenásť minút od spisovateľa Paula Coelha. Veľmi pekná kniha, odporúčam prečítať si ju, tak vám nejdem prezrádzať príbeh.



* Ako vniká do bytu svetlo? Cez otvorené obloky. A ako vniká svetlo do človeka? Ak má pootvorené dvere pre lásku.
* Mária je už dosť stará na to, aby vedela, že realita nie je v súlade s jej snami.
* V jeden deň nemáte nič, a na druhý deň máte viac, ako dokážete prijať.
* Najdôležitejšie skúsenosti človeka sú tie, ktoré ho dovedú do krajnosti. Len tak sa niečomu naučíme, lebo to si vyžaduje zmobilizovať všetku našu odvahu.
* Práca, svadba, deti, televízia, zatrpknutosť, staroba, pocit, že v živote toho veľa stratili, frustrácia, choroby, invalidita, závislosť od iných, samota a smrť. To je to, čomu sa hovorí "skutočný život".
* Túžba nie je to, čo vidíš, ale to, čo si predstavuješ.
* Každý deň si vyberám pravdu, s ktorou chcem žiť.
* Sex je umenie, prostredníctvom ktorého sa dá kontrolovať nekontrolovateľné.
* Deti sa vzdávajú svojich snov, len aby urobili po vôli rodičom, rodičia sa vzdávajú života, len aby potešili svoje deti, a tak láskou, ktorá mala prinášať len radosť a šťastie, zdôvodňujeme bolesť a utrpenie.
* Život je príliš krátky - alebo dlhý na to, aby som si dopriala luxus prežívať ho zle.
* Vo všetkých jazykoch na svete existuje jedno príslovie: Čo oči nevidia, to srdce nebolí. Ja vám však hovorím, že nič nie je zavádzajúcejšie ako toto príslovie; lebo čím ďalej sme, tým bližšie k srdcu sú pocity, ktoré sa snažíme udusiť a zabudnúť. Ak sme v exile, chceme si zachovať aj tú najmenšiu spomienku na naše korene, ak sme vzdialení od milovanej osoby, každý chodec na ulici nám ju pripomína.
* Zaujímavé, keď žijeme v dajakom meste, jeho spoznávanie vždy odkladáme na potom, takže ho nakoniec vôbec nespoznáme.
* Umenie milovať je ako maľovanie, vyžaduje si techniku, trpezlivosť a predovšetkým vzájomnú zohranosť. Vyžaduje si odvahu, pretože treba zájsť ďalej za to, čomu konvenční ľudia hovoria "milovanie".

Óda na ňu! / Ode on her!

     Tento článok síce vznikol už pred niečo vyše rokom, ale mám ho veľmi rád, a preto ho dávam do všetkých svojich profilov a pod. :) Je úplne bez úprav, total čistopis, možno tam nájdete rôzne gramatické chyby, slovosled a iné blbosti, ale nemyslite si, že sme o tom nevedeli, veď nie sme blbí :) Všetko tak ako je patrí pod nový literárny smer tkz.bomburisti. Na spracovaní oného článku som pracoval s mojim "bratom" Radekom a Majkou počas jedného plodného a dokonca triezveho večera (a to bol dokonca štvrtok) v mojom obľúbenom breznianskom podniku Bombura :)


Kde bolo tam bolo, existovalo niečo, čiže jedno miesto, teda jeden domček, one house. Ten pľac bol každému srdcu blízky, až po pravú komoru. Pri vstupe dom domčeka, one house-u, zachvátil dotyčného aj nedotyčného neopísateľný pocit, bol to hrejivý, ten pravý zvláštny pocit. Nebol si istý, či to bolo tým, alebo tým iným, ten opar robil svoje. V pravej komore to začalo vrieť, ale nebolo to kvôli teplu. Ten pocit v ňom začne evokovať otázku typu "niečo by som si dal". Ale v tom sa v ňom ozve vnútorný hlas, ktorý je viac confusing ako jeho majiteľ pridáva do pléna poddotaz WHAT(čo)? akože čo by som si dal? a vlastne, mám na to? teda nejaký cash? lebo vôľa by bola, aj chuť, teda skôr tá chuť, a hlavne pocit nedostatku. Neskôr, keď opar klesol, a v hlave sa zapálilo (nie nebol to oheň) som zahliadol v kúte house-u známe tvare. Akože riadne face-y, radšej som sa otočil na druhú stranu a robil som sa, že nevidím. V momente keď som si opäť uvedomil môj momentálny finančný stav, ktorý sa pohyboval na úrovni hospodárskej krízy porovnateľná s tou čo donútila zaviesť prohibíciu sa moje nohy rozhodil ísť k týmto, podľa môjho názoru "divochom" sediacim v kúte. Tí divosi sú moji bestfriendi. Nejdem sa zapodievať ich opisom, lebo by to bolo rovnako nereálne ako to, že mne by prestalo chutiť pivo. Nie! už pri tejto stupídnej myšlienke mi behá mráz po chrbte...Ale naspäť k veci, pomaly prichádzam a zdravím všetkých znamych, kerí sú so mnou, a opatrne si sadám na stoličku...Už sedím! Snažím sa zapojiť do debaty, bohužiaľ, bezúspešne, zase raz....Po niekoľkých momentoch čumenia do blba a nepochopiteľných obrazov rozprestierajúcich sa všade navôkol padá otázka, "Ahoj, ako sa máš?" Keďže som ešte stále confusing, tak neviem, či to patrí mne....Všetcia sa na mňa pozrú ako ja na tú blbú stenu a obrazy a uvedomujem si, že otázka patrila mne a chtiac-nechtiac sa ocitám v realite. Odpovedám mierne salamistickým tónom, že "v pohode", teda dosť na hovno, ale stále hrám formu a prihodím soft smile na nežné pohlavie sediace oproti mne. Nahadzujem tému ČO PIJEME? Po hláške nejakého vtipálka, sediaceho vedľa mňa, že vraj kofolu, mi skrivý môj soft smile patriaci holke oproti. 
Tento výrok ma mierne zneistil, ale uhral som to do outu, lebo som si všimol prichádzajúci podnos z ktorého vanul blažený ba až
bohémsky, sofistikovane známy závan ovocných sadov. Kamaráti zrejme vytušili môj prievan v peňaženke a razom mám pred sebou K10 (pre nič netušiacich vysvetlivka - Kelt 10) a takisto aj malé prekvapenie vo forme 0,5 dcl. Tu bol začiatok môjho každodenného konca. Ešte pred prvým dúškom mi hlavou preblysla
myšlienka na bežnú rannú nevoľnosť, ktorá často zavíta po takýchto duchaplných večeroch, ale hrdo som ju zahnal do rohu. Bol som sa na seba pyšný, tento pocit hrdosti však ráno pominie, alebo rozplynie. Večer začal naberať grády priamo-úmerne s výškou promile v mojej krvy. Ako sa večer rozbiehal ja som pomaly, ale isto končil. Rovnako to bolo badať taktiež na tých mojich friendoch. Stalo sa mi, že som sa občas prichytil pri vydávaní nefalšovane falošných tónov pri pesničke od Tublatanky - Dnes....Auuuííííííííííííííí...Však to poznáte. Po pár teplých úsmevoch barmanky, ktoré sa však nechytali na ten môj soft smile, mi došlo, že to tu máme zabaliť. Pozbieral som, a takisto aj moji friendi všetky svoje švestky roztrúsené
po celom podniku a fičal som preč. Po pár hodinách cesty, keď chodník patril mne, sa ten chodník postavil a dal mi riadnu facku. Doteraz neviem, za čo to bolo. Ráno sa nieslo v duchu a lá monoskop (ani obraz ani zvuk). Rozhodol som sa tvrdo trpieť za svoj včerajší prečin a idem trpieť. Teší ma, že v škole budem svoje utrpenie zdielať s ostatnými. Bol to jeden večer v našom domček, one house-iku, bola to ona, bola to Bombura.

© Maria, Radek, Lacik, in Bombura, Brezno

April 17, 2008

streda 7. októbra 2009

Intro

     Tak, a konečne som sa k tomu odhodlal, vytvoril som si svoj prvý vlastný blog! Deň 7. Október 2009 sa pre mňa ide zapísať veľkým fontom do môjho webového života! Strávil som veľmi dlhý čas nad uvažovaním, či si založiť blog, alebo nie, či budem schopný sem vôbec niečo napísať, a či sem vôbec budem písať, a po pravde ešte stále v tom nemám jasno. Ale kto neskúsi ten nevie, a tak som spravil tento prvý krok a teraz už môžem aj ja sledovať samého seba, či som spravil dobre :) Vo veľkej miere za to vďačím Ondrovi, ktorý má svojim blogom inšpiroval, a taktiež mi po dlhej diskusii pomohol vybrať si tú správnu blogsite :D Na druhej strane taktiež vďačím aj mojej závislosti na sociálnych sieťach ako Facebook, Twitter, Pokec, či Last.fm, ktoré už nestíhajú napĺňať moje internetové potreby. A nakoniec ďakujem všetkým ľuďom, ktorý tento článok dokázali dočítať až dokonca a budete schopný si čítať aj pripadné ďalšie príspevky :))))) S pozdravom Latsio alias Lacike ;)