štvrtok, 8. októbra 2009

Moje výpisky I.: Paulo Coelho - Jedenásť minút

     Výpisky, vždy keď moja slovenčinárka na strednej škole povedala toto slovo, takmer každému z nás z 35 študentov zamrzol úsmev na tvári. Po prvé, zase robota navyše, zohnať knihu, papier, vystrihnúť do potrebných rozmerov. Po druhé, nájsť tie správne myšlienky. Nebol by to taký veľký problém, keby si človek tú knihu aspoň prečítal, ale ako inde na školách ani u nás to nebolo takým silným zvykom prečítať knihu, a ešte aj dokonca po poslednú stranu. Takže šup na net naklikať referaty.sk a niečo nájsť, čo nie vždy vyšlo. Ďalšou možnosťou bolo požičať si už hotové výpisky od tých "múdrejších" bifľošov z triedy, ktorý si tak veľmi nepotrpeli na autorské práva svojich výpiskov a umožnili nám prepísať si ich. Po tejto úspešnej domácej úlohe nám na hodinách aj tak ostávalo sa len modliť, nech nás naša "milovaná" pani profesorka F. nevyvolá obhájiť svoje výpisky pred tabuľou, čo sa neviem pri ako všetkom možnom snažení vždy skončilo plným bodovým ohodnotením, čiže za 5.
  
      Touto mojou skúsenosťou som len chcel naznačiť, že tie slávne výpisky som fakt úplne neznášal, ale po skončení strednej školy som si k nim predsa len našiel cestu, a vždy počas toho, keď čítam knihu, si veľmi rád zapisujem myšlienky či názory, s ktorými sa stotožňujem, ale len sotva by som to dokázal tak krásne vyjadriť. Takže tu sú moje prvé, z knihy Jedenásť minút od spisovateľa Paula Coelha. Veľmi pekná kniha, odporúčam prečítať si ju, tak vám nejdem prezrádzať príbeh.



* Ako vniká do bytu svetlo? Cez otvorené obloky. A ako vniká svetlo do človeka? Ak má pootvorené dvere pre lásku.
* Mária je už dosť stará na to, aby vedela, že realita nie je v súlade s jej snami.
* V jeden deň nemáte nič, a na druhý deň máte viac, ako dokážete prijať.
* Najdôležitejšie skúsenosti človeka sú tie, ktoré ho dovedú do krajnosti. Len tak sa niečomu naučíme, lebo to si vyžaduje zmobilizovať všetku našu odvahu.
* Práca, svadba, deti, televízia, zatrpknutosť, staroba, pocit, že v živote toho veľa stratili, frustrácia, choroby, invalidita, závislosť od iných, samota a smrť. To je to, čomu sa hovorí "skutočný život".
* Túžba nie je to, čo vidíš, ale to, čo si predstavuješ.
* Každý deň si vyberám pravdu, s ktorou chcem žiť.
* Sex je umenie, prostredníctvom ktorého sa dá kontrolovať nekontrolovateľné.
* Deti sa vzdávajú svojich snov, len aby urobili po vôli rodičom, rodičia sa vzdávajú života, len aby potešili svoje deti, a tak láskou, ktorá mala prinášať len radosť a šťastie, zdôvodňujeme bolesť a utrpenie.
* Život je príliš krátky - alebo dlhý na to, aby som si dopriala luxus prežívať ho zle.
* Vo všetkých jazykoch na svete existuje jedno príslovie: Čo oči nevidia, to srdce nebolí. Ja vám však hovorím, že nič nie je zavádzajúcejšie ako toto príslovie; lebo čím ďalej sme, tým bližšie k srdcu sú pocity, ktoré sa snažíme udusiť a zabudnúť. Ak sme v exile, chceme si zachovať aj tú najmenšiu spomienku na naše korene, ak sme vzdialení od milovanej osoby, každý chodec na ulici nám ju pripomína.
* Zaujímavé, keď žijeme v dajakom meste, jeho spoznávanie vždy odkladáme na potom, takže ho nakoniec vôbec nespoznáme.
* Umenie milovať je ako maľovanie, vyžaduje si techniku, trpezlivosť a predovšetkým vzájomnú zohranosť. Vyžaduje si odvahu, pretože treba zájsť ďalej za to, čomu konvenční ľudia hovoria "milovanie".

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára