streda 10. augusta 2011

Gréci očami Slováka

Tak, a som v Grécku, presnejšie na Rodose. Prišiel som sem na dovolenku za svojou priateľkou. Vypnúť a nemyslieť na nič iné, iba na to, že som tu, som s ňou a patrične si to vychutnám. Avšak, moju dovolenku kazia v prvom rade oni, moji hostitelia, pravdepodobne budúci dlžníci - Gréci.



Po tom, čo som prežil dve sezóny na Cypre a videl lenivosť a drzosť(Cyprioti) v priamom prenose vo všetkých možných podobách mám možnosť ich porovnosť s ich pôvodom. Mal som Cypriotov za takú paródiu na Grékov, mysliac si, že tí Helénsky obyvatelia sú určite šikovnejší a múdrejší. Predsa len ten Cyprus je 1000 km od Atén a križujú sa tam všetky možné kultúry, od gréckej, cez tureckú, egyptskú až po saudsko-arabskú. Možno preto tie divné povahy.

Svoju na Cypre vytrénovanú trpezlivosť proti hlúposti, lenivosti, ignorancii a drzosti mám opäť možnosť naplno využiť po prílete na rodoské letisko Diagoras. Mimochodom, na moje prekvapenie sa letisko môže porovnávať možno s tým našim bratislavským ešte pred rekonštrukciou. Človek by si pomyslel, že pri takej známej a obľúbenej destinácii ako je Rodos bude letisko jeho výkladnou skriňou, žiaľ, opak je pravdou. Zostarnutá budova, pásy na batožinu takmer idú cez parkovisko a toalety na úrovní 3. cenovej. Kde-tam nasrdení personál zjavne "nadšení" z ďalších prichádzajúcich turistov. Hľadám autobusovú zástavku, prístrešok pri kaviarni je tomu najviac podobné. Cestovný poriadok obsahujúci iba časy, avšak netuším, kam má ten autubus namierené, lebo okrem tých časov tam nič nie je a žiadna zástavka na druhej strane cesty nestojí. Tak čakám, vlastne čakáme - štyria Slováci a dvaja Česi. Čakáme zmätene, odkiaľ a kedy, keďže ten cestovný poriadok je tam len preto, aby bol, autobusy prídu vtedy, keď prídu. Konečne nastupujem, smer mesto Rodos, autobus(našťastie klimatizovaný) stojí takmer pri každom hoteli, aj keď sú od seba vzdialené iba 50 metrov. Ujo šofér ochotne vykrikuje názvy každého hotela, avšak atypický grécky prízvuk v angličtine vám dáva zabrať porozumieť, čo vlastne povedal. Máme čas, 20 km sme prešli približne za necelú hodinku. Na prestupe si kupujem autobusový lístok do Faliraki v predstihu už na stanici, či parkovisku, či čo to vlastne je. Proste veľa autobusov uprostred centra na krajnici jednosmernej cesty. Miesto na vytvorenie radu nie je, takže sebavedomé Grékyne nás s radosťou predbiehajú - my sme tu doma! Autobus je preplnený už na začiatku cesty a veľa ľudí s radosťou necháva svoje ruksaky na chrbtoch, čím fackujú ľudí stojacich za sebou. Opäť zastavujeme pri každom hotely, ľudia majú problém vystúpiť z preplneného autobusu a tak sa často stane, že nevystúpia všetci a je potrebné kričať na šoféra, nech znovu zastaví. Nakoľko sa títo šoféri toľko ponáhľajú, stále nerozumiem tomu, ako je možné, že autobus permanentne mešká. V obrovskom kontraste s uponáhľanosťou gréckych šoférov autobusov je spomalenosť gréckych čašníkov, barmanov, predavačov, a v podstate všetkých ostatných. Taxikári sa snažia prehovoriť ľudí na autobusovej zástavke a ponúka im "special discount". Avšak neponúkajú to milo, ale nasilu, po tých turistoch doslova kričia a tí samozrejme odmietajú. Vtedy taxikár len mávne rukou, ale predtým ako odíde tak si ešte stihne niečo zahundať popodnos po grécky, spôsobom, aby to všetci počuli, ale nerozumeli.

Tu sa dostávam k tomu, čo ma na tomto mieste neskutočne rozčuľuje a neraz mi to kazí dobrú náladu a chuť do jedla. Nedokážem sa tomu vyhnúť nech prídem kdekoľvek, do hociktorej reštaurácie, obchodu, alebo autopožičovne. Postup je vždy rovnaký, prídete na oné miesto činu, pozdravíte sa obsluhe, ktorá je v zjavne hlbokej konverzácii so svojimi kolegami, takže vás úplne ignoruje aj napriek tomu, že si vás všimne. Nepozdraví, nie to ešte aby sa odzdravila. Pohľadom vám dá na vedomie, že tu vítaný nie ste v žiadnom prípade, nech spravíte účet aj 200 €. Ako-tak vás možno ešte prijmu v prípade, že namiesto anglického hello poviete grécke yassou, resp. kalimera. Takto privítaný a plný nadšenia začínate nakupovať, predajňou sa rozlieha spomínaný rozhovor s nie práve diskrétnym tónom hlasu. Darmo, majú štýl, zjapanie je v Grécku v móde. Mojim šťastím je, že im nerozumiem, lebo by sa zo mňa istotne stal neurotik a polovica regálov by už letela vzduchom. Pri platení, keď predavač neprerušene pokračuje v rozhovore, automaticky nablokuje tovar a vypýta peniaze, bez akýchkoľvek iných zbytočný slov(nech sa páči, ďakujem, a pod.).Úsmev, ten nehrozí, pamätajte, nie ste z Grécka, a to, že sa skladáme na ich dlhy, ešte neznamená, že nám budú za niečo vďační. Samozrejme pri pokladni nechýba krabica s názvom TIPS, ak by ste náhodou boli spokojný s obsluhou. Na skúšku tam prihadzujem jedno euro, no zdvorilosť sa nedostavuje a tu už mi hlavou prebiehajú myšlienky s násilníckymi sklonmi, skúšam predavačku prebodnúť pohľadom, no na(ne)šťastie neúspešne.

Takto to bežne funguje v obchode, zato taká reštaurácia, to už je o niečom inom, vysoká škola sebaovládania sa. Pokiaľ natrafíte na miesto, kde obsluhujúci personál je čisto grécky, máte sa načo tešiť. Zážitková gastronómia na najvyššej úrovni. S priateľkou sa usádzame do takmer prázdnej kaviarni. Okrem nás ešte dva stoly, na ktorých sedia domorodci. Už čakáme niekoľko minút, zatiaľ čo čašník nás niekoľko krát obchádza. Konečne prichádza s jedálnym lístkom, výrazne nasrdený sa nám pozdravuje pomedzi zuby. Netuším, aký má problém, keďže obaja vždy prichádzame s úsmevom a automaticky sa pozdravujeme, nečakáme na pozdrav obsluhy. Dovolím si tvrdiť, že ako hostia sme naozaj milí, keďže ako znalí v obore vieme, čo tá práca obnáša. Samozrejme, že po takom privítaní ostávame mierne sklamaní. Kým sa rozhodujeme, čo si objednáme, sledujem čašníka, ako s úsmevom od ucha k uchu obsluhuje "grécke stoly". Nemá najmenší problém sa s nimi porozprávať a v krátkom čase sa opätovne vracia k týmto stolom. To my ešte stále čakáme, kým nás príde objednať. Nemáme práve veľa času, takže to čakanie nám už začína pomaly, ale iste vadiť. Po vyprevadení hostí "domorodcov" prichádzame na rad my. Ako nenáročný hosť sa opýtam len pár otázok ohľadom nápojov(konkrétne objem, keďže v nápojom lístku nebol udaný), tu mi čašník dosť podráždene a neochotne odpovedá na otázku, či je džús veľký, alebo malý, že je normálny. Okey, a koľko je to teda deci? Že vraj, normálne. No čo už, s takým prístupom nech si ten džús vyleje na seba a pohár nech si praští o hlavu. Objednávam si fľašu čistej vody. Taktiež niečo na jedenie, avšak už absolútne nemám chuť ani jesť. Sme v tom podniku asi 15 minút a konverzácia s priateľkou sa opäť dostáva do bodu, keď sa bavíme o tom, ako môžu byť tí gréci takí arogantní, keďže turizmus je hlavným zdrojom ich príjmu. Nechávajú tu nemalé peniaze,  lebo lacné to tu naozaj nie je.

Správanie k negréckym turistom je neskutočne ignorantské, ba mnohokrát hraničí s drzosťou a pocitom poníženia. Nehovoriac o tom, že v tomto období má dve tretiny turistov v hlavách to, že ich krajina musí (ne)dobrovoľne požičať, alebo ručiť za grécke dlhy svojimi peniazmi, ktoré oni veľakrát zarábajú namáhavou prácou a odvádzaním daní. Potom prídu sem, narazia na grécku neochotu, lenivosť, ignoranciu, drzosť a na vlastné oči vidia, ako sú grécki hostia pred nimi uprednostňovaní snáď vo všetkom. A to vo všetkých opisoch dovolenkových katalógov sú obyvatelia Grécka opisovaní ako pohostinný, ochotný a milý národ.

Ošarpaný nadpis nad vchodom do zavretého baru.


Je zaujímavé, že ešte stále sa nespamätávajú, pretože výsledok tohto ich prístupu je badať už teraz, stačí sa len prejsť mestom. Množstvo nedostavaných a opustených hotelov, schátraných reštaurácií, zarastenej motokárovej dráhy, vypustených bazénov plných smetí a prázdnych ulíc, ktoré teraz už len vypovedajú o časoch zašlej slávy. Novostavby sa sotva stihnú dokončiť a už chátrajú. Samozrejme, centrum ešte stále žije svojim dynamickým životom, ale o plne obsadených reštauráciach nemôže byť ani reči. A určite to nie je preto, lebo je kríza, keďže tie schátrané miesta sú zatvorené zjavne viac ako len štyri roky. Proste je to tak, veľa turistov, s ktorými sa dáte do reči, vám povie, že sa sem už nevráti, pretože sa tu necítia vítaní. A to isté povedia aj po návrate domov, žiadne odporúčanie. Radšej svojím známym poradia, nech idú niekam inam. Tak je to tu z roka na rok horšie a horšie, každá sezóna je slabšia a milí domorodci gréci stále nechápu, čím to je. Ich služby tu zachraňujú už len zahraniční (napr.slovenskí) študenti prevažne z hotelových škôl, ktorí sem prídu na prax. Maloktorý z nich vám povie, že sa sem chce ešte vrátiť, pretože v práci ako čašníci sú podriadení tým gréckym. Všetko robia za nich, za menej ako tretinu platu Gréka a prevažná časť tringeltov ide do vrecka ich nadriadeným. Nehovoriac o tom, že veľa krát si ešte vypočujú zdrby od nadriadených, ktorí sa od rána do večera iba zašívajú a opierajú o bar. To už je ale iná téma.
Zarestené priestory okolo opustenej ubytovni
Táto brána už nikoho nevíta


Nefungujúce potraviny
Schátraný poolbar









Aj napriek tomu, že som k tomuto národu taký kritický, musím povedať, že aj tu výnimka potvrdzuje pravidlo. Určite aj tu nájdete ľudí gréckej národnosti, ktorí sú ochotní a milí a taktiež kritickí ku svojim spoluobčanom. Plne si uvedomujú, ako to turisti vnímajú a snažia sa zo všetkých svojich síl aby boli spokojní a vracali sa sem. Smola je, že títo sú tu v menšine, zatiaľ...