Kde bolo tam bolo, existovalo niečo, čiže jedno miesto, teda jeden domček, one house. Ten pľac bol každému srdcu blízky, až po pravú komoru. Pri vstupe dom domčeka, one house-u, zachvátil dotyčného aj nedotyčného neopísateľný pocit, bol to hrejivý, ten pravý zvláštny pocit. Nebol si istý, či to bolo tým, alebo tým iným, ten opar robil svoje. V pravej komore to začalo vrieť, ale nebolo to kvôli teplu. Ten pocit v ňom začne evokovať otázku typu "niečo by som si dal". Ale v tom sa v ňom ozve vnútorný hlas, ktorý je viac confusing ako jeho majiteľ pridáva do pléna poddotaz WHAT(čo)? akože čo by som si dal? a vlastne, mám na to? teda nejaký cash? lebo vôľa by bola, aj chuť, teda skôr tá chuť, a hlavne pocit nedostatku. Neskôr, keď opar klesol, a v hlave sa zapálilo (nie nebol to oheň) som zahliadol v kúte house-u známe tvare. Akože riadne face-y, radšej som sa otočil na druhú stranu a robil som sa, že nevidím. V momente keď som si opäť uvedomil môj momentálny finančný stav, ktorý sa pohyboval na úrovni hospodárskej krízy porovnateľná s tou čo donútila zaviesť prohibíciu sa moje nohy rozhodil ísť k týmto, podľa môjho názoru "divochom" sediacim v kúte. Tí divosi sú moji bestfriendi. Nejdem sa zapodievať ich opisom, lebo by to bolo rovnako nereálne ako to, že mne by prestalo chutiť pivo. Nie! už pri tejto stupídnej myšlienke mi behá mráz po chrbte...Ale naspäť k veci, pomaly prichádzam a zdravím všetkých znamych, kerí sú so mnou, a opatrne si sadám na stoličku...Už sedím! Snažím sa zapojiť do debaty, bohužiaľ, bezúspešne, zase raz....Po niekoľkých momentoch čumenia do blba a nepochopiteľných obrazov rozprestierajúcich sa všade navôkol padá otázka, "Ahoj, ako sa máš?" Keďže som ešte stále confusing, tak neviem, či to patrí mne....Všetcia sa na mňa pozrú ako ja na tú blbú stenu a obrazy a uvedomujem si, že otázka patrila mne a chtiac-nechtiac sa ocitám v realite. Odpovedám mierne salamistickým tónom, že "v pohode", teda dosť na hovno, ale stále hrám formu a prihodím soft smile na nežné pohlavie sediace oproti mne. Nahadzujem tému ČO PIJEME? Po hláške nejakého vtipálka, sediaceho vedľa mňa, že vraj kofolu, mi skrivý môj soft smile patriaci holke oproti.
Tento výrok ma mierne zneistil, ale uhral som to do outu, lebo som si všimol prichádzajúci podnos z ktorého vanul blažený ba ažbohémsky, sofistikovane známy závan ovocných sadov. Kamaráti zrejme vytušili môj prievan v peňaženke a razom mám pred sebou K10 (pre nič netušiacich vysvetlivka - Kelt 10) a takisto aj malé prekvapenie vo forme 0,5 dcl. Tu bol začiatok môjho každodenného konca. Ešte pred prvým dúškom mi hlavou preblysla
myšlienka na bežnú rannú nevoľnosť, ktorá často zavíta po takýchto duchaplných večeroch, ale hrdo som ju zahnal do rohu. Bol som sa na seba pyšný, tento pocit hrdosti však ráno pominie, alebo rozplynie. Večer začal naberať grády priamo-úmerne s výškou promile v mojej krvy. Ako sa večer rozbiehal ja som pomaly, ale isto končil. Rovnako to bolo badať taktiež na tých mojich friendoch. Stalo sa mi, že som sa občas prichytil pri vydávaní nefalšovane falošných tónov pri pesničke od Tublatanky - Dnes....Auuuíííííííííííííí
po celom podniku a fičal som preč. Po pár hodinách cesty, keď chodník patril mne, sa ten chodník postavil a dal mi riadnu facku. Doteraz neviem, za čo to bolo. Ráno sa nieslo v duchu a lá monoskop (ani obraz ani zvuk). Rozhodol som sa tvrdo trpieť za svoj včerajší prečin a idem trpieť. Teší ma, že v škole budem svoje utrpenie zdielať s ostatnými. Bol to jeden večer v našom domček, one house-iku, bola to ona, bola to Bombura.
© Maria, Radek, Lacik, in Bombura, Brezno
April 17, 2008
Peknéé :o) sa mi to normálne páčilo. som si vás tam predstavila a aj tie vaše seansy pravidelné. Máte nezabudnuteľné roky, ktoré ste spoločne aj tu strávili. Určite sa vám bude za tým všetkým cnieť. Serte na pocity! Na zdravie! :o)
OdpovedaťOdstrániť